Obyčajný život

Začalo sa to tým... Hm, ako sa to vlastne začalo? Čo bolo na začiatku? Sliepka? Alebo vajce? Veľký booom? Boh? Nuž, nech už to bolo akokoľvek, vznikol človek.A bolo ich stále viac a viac... Každý z nich má jeden život, ktorý môže prežiť na planéte Zem. Bavme sa o jednom živote v jednom tele. (pre tých,ktorí už špekulujú,že čo ak máme tých životov viac...)Takže jeden život, jediný, jedinučký.. A je len na ňom,čo s ním... Môj život sa začal pred dvadsiatimištyrmi rokmi, niekde v srdci Európy (aspoň tak sme sa to učili v škole, hoci počula som už aj iný názor), ba dokonca aj priamo v srdci Slovenska. V malom, milom mestečku pod horami. Narodila som sa rodičom ako dieťa z lásky,do pohodovej, "slušnej", "usporaidanej" rodinky a tu sa mi začalo moje krásne detstvo. Dovolím si tvrdiť,že bolo krásne, pretože hoci sme nemali vilu s bazénom ani nič podobné, bolo nám fajn. Suprové dobrodružné dovolenky (podnikové rekreácie) na našich termálnych kúpaliskách, stanovačky, letá pri starkovcoch, skrátka, bolo nám fajn. Nám, lebo mám aj sestričku. Vedeli sme si veci vážiť, neboli sme rozmaznávané ani zahŕňané haldou hračiek,ale vravím, bolo nám fajn. Bála som sa toho, čo teraz napíšem, že toto keď budem hovoriť, tak už budem fakt stará, no hoci stará ešte nie som, fakt to musím povedať: dnešné deti, to je niečo celkom iné. Jasné, nepoznám ich všetky, ale to, čo vnímam, čo vidím mi už stačí na konštatovanie,že... sú celkom iné. Ale takto to funguje,niekde sa to začalo, niekde to smeruje a niekde bude aj koniec. Ale nie o konci som chcela, veď sme ešte len na začiatku. Dnes si uvedomujem, že detstvo je hádam to najkrajšie, čo človek má, najjednoduchšie, najbezstarostnejšie... Úprimne ľutujem deti,ktorým toto dopriate nebolo... Navždy, kým mi pamať bude slúžiť, budem spomínať, ako nám bolo krásne... Ale čas plynie, človek rastie,dospieva... a to je druhá, celkom iná etapa...